Chudobný muž a šťastie
Išiel raz po prašnej ceste starý, životom múdrejší človek. Nijako sa neponáhľal. Občas sa zastavil, aby sa potešil pohľadom na vtáky na nebi, občas si zas prezeral poľný kvet rastúci pri ceste. V tom uvidel nejakého chudobného muža, ktorý mu kráčal v ústrety a na chrbte niesol ťažký náklad. Stačil jediný pohľad na neho, aby pochopil, aké ťažké pre neho to bremeno je.
„Prečo si si zvolil cestu tak ťažkej práce a nekonečného utrpenia?“, spýtal sa muža starec.
„Ale ja predsa netrpím len tak nadarmo! Znášam to preto, aby moje deti a vnuci mohli žiť v hojnosti a šťastí“, odpovedal ten nešťastník. „Všetci moji predkovia to robili. Pradedo sa prinútil k ťažkej drine kvôli dedovi, dedo drel kvôli môjmu otcovi a môj otec prevzal to bremeno kvôli mne. A ja sa plahočím pre blaho svojich detí.“
„Hmmm a povedz mi, bol vôbec niekedy niekto z členov Vašej rodiny šťastný?“, spýtal sa zamyslene múdry pútnik.
„To zatiaľ nie, ale moje deti a vnuci už budú celkom iste šťastní!“, prehlásil zapálene chudobný muž.
„Vieš, existuje jedno múdre porekadlo. Negramotný nemôže nikoho naučiť čítať a zajac nikdy nevychová sokola“, odpovedal mu starec.
„Najprv sa sám musíš naučiť byť šťastný a až potom môžeš svoje deti učiť umenie byť šťastný. A to bude to najcennejším, čo im po sebe môžeš zanechať!“ ?
