Neodkladajme veci na potom
Zomrela mi dnes kamarátka. Rovesníčka, štyridsiatnička. Rakovina. Nevidela som ju len asi rok a za ten čas sa toho veľa udialo….
Bola človiečikom, s ktorým som sa veľa nasmiala. Keď som ju stretla, vždy mala úsmev na tvári a nikdy som sa s ňou nenudila… A teraz… zostala po nej len krásna stopa na tomto svete ♡
Nepíšem tieto riadky preto, aby ste niekoho ľutovali, ale aby vás to inšpirovalo žiť. Aby ste využili každú jednu minútu svojho života tak, aby ste s ňou boli spokojní. „Robme v každej chvíli všetko najlepšie, ako v danej chvíli vieme“.
Prečo si my ľudia staviame okolo seba častokrát vysoké ploty z ostnatého drôtu a nežijeme svoj život taký, po akom túžime? Život, ktorý je tam „vonku za plotom“? Schovávame sa, zatvárame pred sebou navzájom dvere. Hádame sa s manželkou, sme v práci, ktorá nás nebaví… nepristavíme sa pri susedke, lebo sa veľmi ponáhľame… nepovieme svojim deťom Ľúbim ťa, lebo nás nahnevali kvôli nejakej nepodstatnej kravine… nedoprajeme si zdravé jedlo, lebo sa nám zdá drahé… nedoprajeme si relax, lebo nemáme čas… odkladáme veci na „potom“.
Zastavme sa… Nadýchnime sa svojho života, kým je v nás ♡ Je náš a je len jeden ♡
A pokiaľ sa Vám zdá aj Kronika života ako dobrý nápad, ktorý ale chcete písať až raz „potom“ niekedy… tak sa zastavte. Za rok sa toho môže veľmi veľa zmeniť.
S láskou a vďačnosťou za svoj život a zdravie vás pozdravuje a spokojný život praje autorka knihy Daniela.
