Zuzanin príbeh o prekonaní bolesti a nájdení šťastia

Adam a ja sme boli pár, ktorý sme roky spolu žili a v mnohých veciach sme si perfektne rozumeli, no boli tam aj momenty, kedy naše cesty neviedli rovnakým smerom.

Adam bol muž, ako keby vystrihnutý z filmu. Šarmantný, sebavedomý, no žiaľ aj iný, než by som chcela. Jeho záujem o rodinu sa vytrácal rýchlejšie než výdych po behu. A to mi na ňom chýbalo. Túžila som po rodine, po deťoch. 

No Adam nie. Jeho svet sa zameriaval hlavne na seba samého. Preto som mala pocit, že ma nevníma ako rovnocenného partnera. Jeho absolútny nezáujem o založenie rodiny ma zabíjal.

Napriek tomu, že sme si navzájom hovorili, že sa máme radi, začalo mi byť jasné, že náš vzťah nemá budúcnosť. Pre mňa, ktorá som vždy túžila mať okolo seba vlastné deti a šťastnú rodinu, to bola nepredstaviteľná predstava o živote. Táto výrazná rozdielnosť v našich životných cieľoch ma neustále ťažila, až kým som sa napokon nerozhodla urobiť zásadnú zmenu.

Tento rozchod bol prelomovým momentom, ktorý ma donútil hľadať svoje šťastie inde. Bolo to obdobie stratené v neistote a hľadaní seba samej. Po Adamovi som skákala z jedného vzťahu do druhého, v nádeji nájsť niekoho, kto mi vyplní prázdnotu, ktorú vo mne zanechal. Nemala som však šťastie. Vždy to bol len vzťah nakrátko.

Raz prišiel deň, keď mi zavolala moja stará kamarátka Laura. Pracovala v Londýne a hľadali do ich tímu nového člena. Predstavila mi to ako príležitosť na nový začiatok. Čím viac som o tom premýšľala, tým viac ma to lákalo. Už som nemala čo stratiť. Pripravovala som sa na cestu a cítila som zmiešané pocity vzrušenia a strachu.

Po ceste do Londýna mi prišla do života situácia, ktorá sa nakoniec stala kľúčovým bodom môjho života. Sedela som v lietadle vedľa muža, ktorý občas na mňa hodil pohľad a začal sa so mnou rozprávať. 

Volal sa Peter. Tiež sa vracal do Londýna po dovolenke na Slovensku. Počas rozprávania s ním som si uvedomila, aké príjemné je s ním komunikovať. Bol veľmi milý a šarmantný. Veľmi sa mi páčilo, ako prejavuje záujem o to, čo mu rozprávam.

Povedala som mu o svojich plánoch aj o Adamovi a o tom, prečo som sa rozhodla opustiť svoj domov. Peter mi navrhol, či by sme sa mohli v Londýne stretnúť, dať si kávu a že mi ukáže mesto. Váhala som, ale nakoniec som súhlasila. 

Bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som mohla urobiť. Peter bol niekto, koho som hľadala. Bol to muž, ktorý mi dal pocit, že som doma, hoci som bola ďaleko od svojho skutočného domova.

Ako sme sa postupne začali stretávať častejšie, začala som postupne rozkrývať závoj tajomstva, ktorý obklopoval Petra. Spoločné kávy sa stali neoddeliteľnou súčasťou ďalších dní. Nešlo len o samotný nápoj, ale o spoločne strávený čas, počas ktorého sme si rozprávali o všetkom možnom.

Bolo to obdobie, kedy som sa dozvedela, že Peter mal silnú túžbu po rodine. Prekvapilo ma to. V dnešnej dobe sa to nevidí často. Rozprával o tom, ako miluje deti svojej sestry. Mala ich tri a Peter bol pre neho ako druhý otec. 

Pretože veľa pracoval a nemal vlastnú rodinu, hovoril, ako by sa mu páčilo mať vlastné deti. Bola to silná stránka Petra, ktorú som obdivovala. Táto jeho túžba bola v súlade s mojím vlastným prianím po rodine.

Postupne, ako sme sa bližšie spoznávali, začali sme spolu aj žiť. Bolo to prirodzené. Život nás sám priviedol k tomuto rozhodnutiu. Ani sme to neplánovali, proste sa to stalo. A fungovalo to. Boli sme šťastní. 

O rok neskôr sme sa zobrali a o dva roky na to sme privítali na svet nášho prvého syna. Keď sa na to teraz pozerám, nemôžem uveriť, ako veľmi sa mi život zmenil.

Práve vďaka náhode, keď mi zavolala Laura, som našla svoju šťastnú rodinu, na ktorú som veľmi čakala. 

Keď sa na to obdobie teraz pozerám spätne, nemôžem uveriť, aká obrovská zmena prebehla v mojom živote. A práve vďaka tejto zmene som našla svoju šťastnú rodinu.